Informácie

CK Wanderer * Tel.: 0905 947 833 ˙ 0903 956 414 * E-Mail: info@wanderer.sk

20150420_065636

Prečo mám rád Áziu?

Prečo mám rád Áziu?

Cestovný ruch je odvetvie, v ktorom človeka len veľmi ťažko podvediete. Sú síce prípady, keď sa ľuďom podsúvajú zbytočnosti v prekrásnom ligotavom obale za premrštené ceny a chudák dovolenkár skočí na lep, no vyťahať ho za nos môžete len raz. Najkrajší na turizme je fakt, že služby si musíte „odžiť“ na vlastnej koži a hneď na mieste zistíte, či ste s nimi spokojní alebo sa dajú robiť aj lepšie. Slovensko je v tomto ohľade vynikajúci príklad. Všetci majú plné ústa sľubov a vízií o tom, ako tento priemysel pozdvihnúť, no na konci dňa, prípadne funkčného obdobia sa ukáže, že sme sa posunuli sotva o slimačí krok. A to je otázne, či vôbec správnym smerom. Priemerná mzda v segmente služieb je dlhodobo najnižšia, prezentácia v zahraničí v rámci obmedzených možností nedostatočná, podpora domácich subjektov prostredníctvom nižších daní, prípadne rozvojových projektov chýba. Ľudí, ktorí by chceli v tomto odvetví pracovať, je mnoho – tých šikovných však nedokážeme zaplatiť a utekajú nám za hranice. Doma potom zostáva zvyšok, ktorého podstatná časť cíti k slovu „slúžiť“ výrazný      odpor. Samozrejme, česť výnimkám, pretože nájdu sa aj takí, ktorí dokážu aj v tomto neveselom stave nájsť pozitíva a vyčariť úsmev na tvári. A práve tu sa dostávam k pointe.

Keď ani školy nepomôžu

Vďaka mojej práci a rôznym záujmom som precestoval hodný kus sveta a naučil som sa porovnávať. Navštívil som najchudobnejšie štvrte Indie, zaostalý thajský vidiek, občianskou vojnou zdecimovanú Kambodžu i viacero arabských krajín. Na moje prekvapenie, všade sa ku mne správali s rešpektom a išli sa rozdať, len aby som si u nich niečo kúpil, strávil s nimi čas a prišiel aj nabudúce. Nie som si istý, či chlapec, ktorý namiesto behania po vonku pomáha rodičom v reštaurácii alebo pani, ktorá na ulici pečie indický chlieb, niekedy videli školu zvnútra. Aj bez nej však dokážu zo seba vydať to najlepšie, ukázať zákazníkovi krajšiu tvár a presvedčiť ho, že rozhodnutie kupovať u nich, bolo správne. Nechce sa mi veriť, že by nemali súkromné problémy, keďže každý deň riešia existenčnú otázku, napriek tomu sa ich snažia neprenášať na druhých. V tomto prípade nie je prekážka jazyková bariéra, farba pokožky, ani vierovyznanie. Keď raz chcete niečo predať, jednoducho musíte urobiť viac, ako len sa pri pokladni kyslo a bez pozdravu spýtať, či budem platiť kartou alebo v hotovosti. 

20150421_115003

Treba to mať v krvi

Áziu som si zamiloval, pretože tamojší obyvatelia nehľadajú spôsoby ako sa to nedá a neuspokoja sa s tým, že to nejde. Možno si poviete, že sa tak správajú, pretože vo mne vidia chodiacu peňaženku plnú eur. Áno, možno to tak je a nič iné, ako moje peniaze ich ani nezaujíma. Pýtam sa však, prečo chodiace peňaženky v podobe hostí nevidia aj mnohí naši hotelieri, čašníci, predavači, barmani, upratovači a ďalší, ktorí sa majú starať o pohodu a komfort klientov. Že to tak u nás nefunguje v zariadeniach, ktorým hovorím „štvorka bez podlahy“, ma vôbec neprekvapuje a už ani nedokáže rozhodiť. Smutné je skôr to, keď sa raz za čas rozhodnem dopriať si vyšší komfort, okoštovať viac hviezdičiek a ono to nefunguje. Kde pak soudruzi z NDR udělali chybu?

Personál, základ úspechu

Tento blog nemá za cieľ hodnotiť úroveň našich zariadení cestovného ruchu, pretože mnohé v ostatnom čase urobili veľký pokrok a zaslúžia si obdiv. Chcel som len poukázať na to, že služby sa dajú robiť s úsmevom a ochotne aj v podmienkach, ktoré my nepoznáme dokonca ani v našej najchudobnejšej osade. Vidno, že i rozvojovým krajinám máme často čo závidieť, napríklad úctu jedného k druhému, rešpekt a vieru v lepšiu budúcnosť. Nie je to síce všeliek, ale Ázijčania sa aspoň každé ráno nezobúdzajú namosúrení, nespokojní a nezávidia susedovi nové zárubne. Môžete mať prekrásnu prírodu, príjemné hotely, množstvo atrakcií, bohatú kultúru a históriu, no ak narazíte na nesprávnych ľudí, dojem z dovolenky sa stráca a na dané miesto sa už nikdy nevrátite. Nie nadarmo sa hovorí, že viac ako 60 % úspechu má v rukách personál. V tomto ohľade ma dosiaľ Ázia nikdy nesklamala. Na dobré sa predsa vždy ľahko zvyká. 

Musia mať posledné slovo

Nedávno som sa vrátil z Japonska, o ktorom som vedel, že úrovňou vyspelosti je niekde inde ako všetci jeho susedia. Predsa ma však dokázalo prekvapiť s akou pokorou a slušnosťou pristupujú k zákazníkom. Obsluhujúci personál musí byť prvý, kto hosťa pozdraví a zároveň musí mať po vybavení objednávky posledné slovo. Nehovorím už o tom, že po celý čas sa na mňa sypali poďakovania za všetko, čo som práve urobil. Pravdu povediac, po dvoch týždňoch v krajine vychádzajúceho slnka som sa obával vkročiť do slovenských obchodov. Priznám sa, nepotrpím si na zvláštne zaobchádzanie v rukavičkách, v zahraničí preferujem najmä jednoduchšie reštaurácie a nevozievam sa limuzínou. Vždy ma však poteší, ak sa personál správa slušne a úctivo. V Ázii to však ide akosi prirodzene bez ohľadu na kvalitu zariadenia. Odkedy som spoznal tento kontinent, rozhodovanie o mieste mojej dovolenky sa uberá vždy jedným smerom, tým východným.